Toto je subjektívny, a preto nereprezentatívny, výber. Nejde o rebríček, len o vzorku toho, čo mi v minulom roku hudobne najviac robilo radosť, pričom je zameraný na videosingle vydané k jednotlivým albumom. Výber si nekládol za cieľ postihnúť všetko čo sa vlani na indie scéne dialo a z vyššie uvedenej príčiny v ňom chýbajú mnohé mená, vrátane tých najznámejších. Ďalším obmedzením bolo predsavzatie, že sa zastavím pri čísle 20. Napriek tomu sa tu pospájalo vyše hodiny čistého času hudby a pravdepodobne len málokto to všetko zjazdí. Nuž ale, chcel som to tu mať takto pokope. pokračovanie článku
Hľadal som čierne a biele kachličky k linke. Linka je červená, k nej príde čierno-biela šachovnica ako z Jarmuschovej Kávy a cigariet. Tak som si to vymyslel, ibaže zohnať daný vzor sa ukázalo ako dosť veľký problém. Unavený z celodenného hľadania v poslednom možnom obchode s obkladmi som oslovoval jedného predavača za druhým, všetci ma svorne, ako omámení benzodiazepínmi, posielali kamsi na koniec predajne. pokračovanie článku
Mama si viedla zvláštny denník. Zapisovala si doň úmrtia pri svetových nešťastiach, katastrofách, teroristických útokoch. Vždy, keď v televíznom spravodajstve ohlásili nejakú tragédiu, starostlivo si do denníčka zaznačila dátum, miesto a príčinu hroznej udalosti a za nalinkovaný okraj zapísala počet obetí. Občas, keď v priebehu dňa reportéri ohlásili ďalšie nájdené obete, pripisovala k už napísanému číslu +2, +3... pokračovanie článku
Niekedy, keď mnou lomcuje nervozita, predstavujem si, ako krájam petržlenovú vňať. Veľkým, ostrým kuchynským nožíkom na drevenej doske, ktorú niektorí ľudia volajú denko. Sekám tú vňať, potom ju zhrniem naspäť do kôpky a idem odznova, až kým z nej neostanú úplne maličké kúsky, ktoré by ste si mohli nasypať do kuracieho vývaru, keby ste nejaký mali. pokračovanie článku
Dodo ma naučil pískať na jednom prste. Ohnúť malíček do poloblúka, priložiť k ústam, prehnúť ním konček jazyka dozadu, silno dúchnuť. Ak niekedy na koncerte, alebo tak, počujete silný piskot, tak to robím ja. Naučil ma to Dodo. pokračovanie článku
V týchto dňoch u nás prebieha sčítanie obyvateľstva a mnoho občanov je z tejto akcie znepokojených. Boja sa, že informácie, ktoré uvedú v sčítacom hárku, budú môcť byť zneužité voči nim. Lenže - ak to má pomôcť našej krajine, s pravdou treba von. A aby som šiel príkladom, priznávam na tomto mieste (hoci s drobnými obavami z možných následkov): Áno, máme v byte splachovací záchod! pokračovanie článku
Rýchlik 601 z Bratislavy do Košíc vchádza do stanice. Ľudia vystupujú a nastupujú. Svieti májové slnko. Prichádza výpravca, zapíska na píšťaľke. Vtom zbadá ženu, utekajúcu cez koľajnice k vlaku. Usmeje sa, schová placku pod pazuchu, podíde k najbližším dverám, otvorí ich a pomôže žene do vozňa. Potom sa vráti na predošlé miesto, otočí sa smerom k rušňu a zdvihne zelený terčík.
Vlak sa pohýna a my opúšťame mestečko hrôzy. Za oknom sa mihá perón. Cez jeho betón v drobných trsoch rašia steblá vzdorovitej trávy.
„Ujo, prosím vás, koľko je hodín?"
„Prosím?!? Ujo??? odpovedal som prekvapene a trochu urazene dvom šestnástkam na autobusovej stanici.
„No a? Koľko máte rokov?!"
„To je jedno, koľko mám rokov, ale rozhodne nie som žiadny ujo."
Mal som na sebe džínsy s rozpáranou dierou na stehne, tričko s nápisom, tenisky, kožený náramok, prsteň z chirurgickej ocele a vedľa mňa stál futrál od gitary. Rozhodne som sa necítil na viac ako na dvadsať. pokračovanie článku
Zima pomaly ustupuje a na paneláky opäť vyliezajú robotníci zatepľujúci bytovky. Od jari do jesene takmer neprejde deň, aby som neprešiel okolo paneláku, ktorý sa zatepľuje. A viete, čo som si na tom zatepľovaní všimol? Je to naozaj čudné, ale v tých partiách robotníkov som nikdy nezazrel jedinú ženu.
Aj keď zatepľovali našu bytovku, márne som niekoľko mesiacov čakal, že jedného dňa vyskočí zo zdvižnej plošiny na náš balkón blonďavá tridsiatka v pofŕkaných montérkach a natrie nám zábradlie béžovým emailom. pokračovanie článku
Pavol Hudák je prvým blízkym priateľom, ktorého som pochoval. Pochoval som už niekoľko členov rodiny, ale kamaráta doteraz žiadneho. Príde mi celkom príznačné, že je to práve on, kto sa na toto prvenstvo podujal. Veď kto iný by bol lepším prieskumníkom terénu druhého brehu, ak nie on - metafyzik, panteista, básnik Pominuteľnosti? Zdá sa mi, že jeho odchod akoby bol logickým ukončením jeho tvorby, že to len vlastne s odhodlaním a vášňou dobrodruha fascinovaného mystériom života a smrti, pokračuje v svojej tvorbe, aby ju prakticky, empiricky naplnil. pokračovanie článku
Po pohrebe babky vravievala moja mama, teda jej dcéra, že sa teraz cíti tak sama. „Ale veď máš nás," vravel som jej a ona: „Hej, mám vás, ale už nemám mamu."
Dodnes mi v ušiach znie jej pamätná veta: „Tak, a teraz som na rade ja." pokračovanie článku
Zuzana je pokladníčkou v hypermarkete. Vysoká, korpulentná žena, s blond vlasmi a krásnou tvárou. Chodievame sa s priateľkou na Zuzanu pozerávať. Je to taká naša terapia. Ja si tu liečim svoje úzkosti, moja kočka zasa skúša pracovať so svojou žiarlivosťou. pokračovanie článku
Neviem, čo s ním. A s Reflexom. Neviem, čo s prečítaným Reflexom. Povaľujú sa kde tu po byte, pri posteli, na gauči v obývačke, na stole v kuchyni, na dlážke toalety. Kým ich jedného dňa moja milá nepozbiera a nepošle chlapcom z Tespa, firmy, ktorá si každý pondelok chodí k nášmu paneláku po odpad. pokračovanie článku
V medziľudskej komunikácii existuje viacero druhov oslovovaní. Dôverné tykanie, slušné vykanie i archaické onikanie. Medzi ľudom je však rozšírený aj jeden zvláštny druh reči, a tým je mykanie. pokračovanie článku
Ráno som sa zobudil s urputnou bolesťou hlavy a strnulou šijou. Dal som si Ibalgin, ale nepomáhal. Poobede ďalší, ale bez výsledku. Bolesť bola hrozná.
Som typický muž - keď ho niečo pichne, okamžite beží na internet a do troch minút si zistí všetky možné príčiny problému. Behom niekoľkých nasledujúcich sekúnd tieto informácie vyhodnotí a - vyberie si tú najhoršiu. pokračovanie článku
Otec skinhead, mama skinheadka a syn skinhead vošli do Army shopu. "Toto bude Maťkovi dobré," povedala mama a vybrala synovi peknú zelenú bomberu. Maťko mal radosť. Sebe kúpila slovenský odznak.
Ja som si kúpil malý nožík zn. Böker. Vonku prituhovalo.
Kedysi dávno bežala v časopise Burda taká reklama na topánky: tri dievčatká vo veku asi 10 - 12 rokov. Stáli vedľa seba, úplne nahé, na sebe len tie veľké dospelácke topánky. Fičal som na tej reklame, lebo baby boli v mojom veku a hormóny mi bili do hlavy. pokračovanie článku
Ležal som na starom pružinovom gauči, z magnetofónovej kazety sa ozývalo cvrlikanie cikád, či nejakej inej ezoterickej hávede a prefarbená pani vo vyťahaných teplákoch nado mnou držala ruky a vravela, už asi desiatykrát, toto: „Nikdy sa nevyliečite, kým všetkým neodpustíte!"
S empatiou dominy, rada využívala každú príležitosť, aby ma pokárala, či len tak ponížila. Zvykla o mne predo mnou vravieť v tretej osobe (on si myslí, že...), ťahavým, sarkastickým tónom a keby som bol uletený na tú stranu aj by som si to celé užil a oddal sa rozkošnícky tej submisívnej role, ibaže som sa nevedel uvoľniť, pretože sa mi točil celý svet a mal som strach. Čakala ma operácia hlavy. pokračovanie článku
Jedna vec je dnes pre mňa viac-menej istá - nikdy nebudem rozumieť vínu. Myslel som si, že budem a aj som sa do jeho štúdia vážne pustil. Podnetom k tomuto prieskumu bola knižka s lapidárnym názvom Cholesterol, kde som sa dočítal, že červené víno robí dobre krvi. S ospravedlnením, že ide vlastne o liečebný proces, rozhodol som sa preniknúť do jeho Tajomstva a uzrieť Pravdu, ktorá sa v ňom, okrem tanínov, fenolov a iných pochúťok, údajne kdesi vnútri nachádza. Čosi som prečítal, trikrát si pozrel film Bokovka s Paulom Giamattim i vykročil som odhodlane do hypermarketu, do tej predposlednej uličky, dlhej ako cesta k Poznaniu. pokračovanie článku
Už roky mi to vŕta v hlave - keď odbalíte žiletku, a mám na mysli klasické žiletky, také, čo slúžia ako predloha pre prívesky na retiazku, nájdete na jej jednej strane štyri fliačiky lepidla. Hnevá ma, že tam to lepidlo dávajú, lebo musím žiletku do strojčeka otáčať tou stranou, kde lepidlo nie je, aby som si pri holení do raniek, ktoré pri tom, nech už ste neviemaký borec, vznikajú, nenanášal lepidlový sajrajt. pokračovanie článku
Stratená chuť do života sa nedá vrátiť pomarančom, minerálkou ani vľúdnym slovom. Darmo sa návštevy pri nemocničnej posteli striedajú a snažia sa. Človek ju musí nájsť sám v sebe. Je ťažké ju hľadať, keď vás operácia, zachraňujúca život, zmenila na invalida a zdravotné prognózy do budúcna sú viac ako pochmúrne. pokračovanie článku
Valí sa to na nás zovšadiaľ: Žijeme v uponáhľanej, pretechnizovanej dobe, nezdravým, konzumným životom, ľudia sa už spolu nestretávajú, lebo len visia na internete, zavládol kult peňazí a fyzickej krásy, povrchnosť vládne dnešným svetom a ľudstvo speje do záhuby. Chýba už len príťažlivý hippie prorok v ľanovej košielke, ktorý by nás všetkých vyzval k hromadnej samovražde.
Ako je to v skutočnosti? Žijeme naozaj zlú dobu, horšiu ako tie predošlé? Mení sa človek postupne na egoistické hoviadko a vrchol tejto nelichotivej evolúcie zažívame práve teraz? pokračovanie článku
Žiadny iný primitív nemá na Slovensku taký mediálny priestor ako Ján Slota. Po slovenských krčmách vysedáva mnoho ľudí s ľahkou mozgovou disfunkciou a často si aj na kadekoho zanadávajú, ale nik im nestrká mikrofón pred ústa. pokračovanie článku
"Ach, dnes som akýsi unavený," vraví desaťročný Tomáš.
"A čože, vyšťavili ťa v škole?"
"Ále, trikrát som sa dnes pobil."
"A to vieš, že keď chodíš na karate, že sa nemáš púšťať do bitiek? Je to proti etike."
"To viem, ale ja pri tých bitkách karate nepoužívam."
K roku 2000 sme ako deti vzhliadali s istou bázňou. Vypočítavali sme si, kto bude mať vtedy koľko rokov a špekulovali o tom, ako bude vyzerať svet. Predstavy o budúcnosti ľudstva bývajú neustále zdrojom inšpirácií a fantázie aj u umelcov, interpretov populárnej hudby nevynímajúc. Možno si spomínate na českú skupinu Katapult a jej pieseň Až. pokračovanie článku
stevosantagmail.com
